Som Košičan, som Košičanka. Časť prvá: Tradícia multikultúrnych Košíc

Multikulturalizmus definujeme ako koexistenciu niekoľkých etnokultúrnych skupín v jednom sociálnom priestore. Košice, podobne ako iné stredoeurópske mestá, v minulosti fungovali ako laboratóriá procesov sociokultúrnej výmeny, v ktorých sa križovalo niekoľko etnokultúrnych komunikačných priestorov. Hoci Košice svoj multikultúrny charakter do značnej miery stratili v 2. polovici 20. storočia, v porovnaní s inými slovenskými mestami sú naďalej považované za mesto s kozmopolitnou atmosférou a pretrvávajúcou etnickou diverzitou.

Multietnický charakter Košíc pramenil predovšetkým z ich polohy v kontaktnej zóne na jazykovej hranici medzi slovenskojazyčným obyvateľstvom na sever od mesta a maďarskojazyčným na juh od neho. V období vrcholného stredoveku však dominantnú etnickú skupinu v meste tvorili sem imigrovaní Nemci (hostia), ktorí si privilegované postavenie udržali do 16. storočia. V zmenených geopolitických podmienkach raného novoveku sa o prvenstvo museli deliť s Maďarmi. Od 18. storočia však početnú prevahu v Košiciach nadobudlo slovenskojazyčné obyvateľstvo, ktoré obývalo predovšetkým rozrastajúce sa predmestia, splývajúce s vnútorným mestom. Prelínanie a niekoľko storočné spolunažívanie týchto troch dominantných košických etnických skupín, doplnených v spoločnom urbánnom priestore o Židov, Rómov a Rusínov, generovalo typickú črtu multietnických miest – viacjazyčnosť miestneho obyvateľstva.

Rozšírený jazykový repertoár, ktorým väčšina Košičanov disponovala, mal zásadný význam v neskoršom procese homogenizácie a nacionalizácie ich etnických identít, pretože im umožňoval prepínať medzi etnoidentifikačnými kódmi v závislosti od zmien politických režimov (1918 → 1938 → 1945). Holokaust v roku 1944 a zápas o národný charakter mesta v priebehu 20. storočia, kedy sa dva národné režimy – maďarský a (česko)slovenský – snažili o vykorenenie tunajších cudzích etnických kultúr, spôsobil, že Košice do značnej miery stratili svoj tradičný status „šalátovej misy“ (tiež nazývanej kultúrna mozaika, v rámci ktorej koexistujú viaceré kultúry) a premenil ich na „taviaci kotol“, v ktorom sa nacionalizovalo tu žijúce obyvateľstvo v prospech tej-ktorej národnej idey.

Napriek procesu etnickej homogenizácie – po druhej svetovej vojne v prospech slovenskej etnicity – sa etnickú diverzitu nepodarilo úplne eliminovať, navyše v 2. polovici 20. storočia sa zvýšila rómska imigrácia do Košíc, čo spôsobilo, že dnes Rómovia tvoria podľa vedeckého odhadu druhú najpočetnejšiu etnickú menšinu v meste (8 %).

Politické a intelektuálne elity mesta reflektujú na multikultúrnu minulosť i súčasnosť Košíc. Obraz Košíc ako mesta tolerancie je ikonickým imidžom mesta od 90. rokov 20. storočia a predstavuje dôležitú súčasť jeho sebareprezentácie voči svojim obyvateľom, návštevníkom i zahraničným partnerom.

Koľko cudzincov v súčasnosti v Košiciach žije, z ktorých krajín pochádzajú a aké sú ich dôvody príchodu do Košíc sa dozviete v ďalších častiach nášho mini-seriálu Som Košičan, som Košičanka.

Informácie odzneli počas prednášky historika Ondreja Ficeriho počas Integračného laboratória 7.11.2018 v Košickej Belej. Prednáška vychádzala z knihy Košice v slovenskej histografii, Ondrej Ficeri, 2016.