KTO RÝCHLO DÁVA, TRIKRÁT DÁVA

Píše Slávka Mačáková:

Ak viem, že niečo je už známe, overené, funguje a prináša priaznivé výsledky, logicky podľa toho budem postupovať. Tak asi uvažuje väčšina normálnych ľudí. Nebudem strácať čas zbytočným špekulovaním nad tým a začnem konať. Tobôž ak vec horí. Lebo čas sú okrem iného aj peniaze a v tomto prípade nie malé. Teda – aj malé, aj veľké. Malými peniazmi sa pomôže a veľké sa ušetria.

Mám na mysli mikropôžičky sociálne vylúčeným ľuďom, aby si mohli svojpomocne postaviť alebo zrekonštruovať vlastné bývanie.

Kto pobudol v rómskej osade, kde vládne generačná chudoba, dospelí nemajú prácu, lebo ich nikam nechcú a deti sú viac hladné ako sýte, lebo na slušné jedlo jednoducho niet peňazí a kto videl, ako sa veľká rodina tlačí v jednej kutici, ktorá je zároveň kuchyňou, obývačkou, spálňou i kúpeľňou, vie, o čom hovorím. Nemám na mysli krátku, elegantnú exkurziu do osady, nevýznamnú zastávku na inak príjemnej ceste vládnou limuzínou z Bratislavy. Tá veľa neodokryje. Že napríklad deti sa v takýchto podmienkach bývania ani nemajú kde učiť, pretože kam by sa rozložili so školskými zošitmi, keď v tých najchudobnejších rodinách je aj stôl luxus.

Čudujeme sa, že rodičia sa stávajú apatickí a deti nedochodia ani základnú školu? A v budúcnosti len rozšíria armádu nezamestnaných, odkázaných na sociálne dávky zo štátnych peňazí… Práve tu unikajú zo spoločnej kasy veľké peniaze. Ak nič neurobíme, pôjde to tak ďalej, ba ešte k horšiemu. Záleží niekomu na tom? Je pre tých uhladených vysokých úradníkov dôležitý aj konkrétny človek, ktorého problémy riešia od stola? Vedia sa vžiť do jeho situácie? A vôbec – rozprávali sa s ním aspoň raz? (Zdravý rozum mi radí prísť s návrhom, aby sa na vysoké posty v rozhodovaní a úradovaní o sociálne vylúčených ľuďoch dostávali len ľudia, ktorí povinne strávia aspoň mesiac medzi nimi a budú žiť tak, ako oni. Garantujem, že by zmenili názor.)

Naša neziskovka ETP Slovensko dôkladne pozná terén, podmienky života v ňom i konkrétne osudy. Vieme o príbehoch ľudí, ktorí prespávali na košickej hlavnej stanici, lebo im povodeň odniesla chatrč, aj o takých, čo mrzli celú zimu v studenej maringotke. A hoci to vyznie neuveriteľne, tieto rodiny dnes žijú vo vlastnom, legálnom dome, ktorý si postavili vlastnými rukami s pomocou mikropôžičky od ETP a stavebného učiteľa z ETP. Deti v týchto rodinách majú dokonca vlastné izby…

Zrejme teraz vyvstane pochybovačná otázka: Má zmysel požičiavať peniaze nezamestnaným Rómom? Má, tvrdíme, pretože sme sa o tom presvedčili.

Treba argumenty?

• Od roku 2007 si cestou mikropôžičky ETP zlepšilo kvalitu bývania 554 rodín z 18 miest a obcí východného a stredného Slovenska.
• Mikropôžičky sme poskytovali iba klientom, ktorí absolvovali náš kurz finančného vzdelávania, ktorí sa naučili odkladať si peniaze v rámci nášho Sporiaceho projektu (tým sme si zároveň overili aj ich disciplinovanosť a vierohodnosť), a ktorí pracovali na stavbe svojho domu.
• Mikropôžičkový program, spolu so Sporiacim programom sa ukázali ako možná cesta k preťatiu reťaze generačnej chudoby.
• Mikropôžičkový program presvedčil, že aj klient, ktorý žije z dávky v hmotnej núdzi, dokáže požičané splácať.
• Mikropôžičkový program priniesol do spoločenskej praxe i teórie cenný poznatok, založený na skúsenosti, že sociálne investície sú účinným nástrojom sociálnej práce

V Rankovciach, vzdialených od Košíc necelých tridsať kilometrov, stojí na novej ulici už šestnásť domov, kde bývajú rodiny svojpomocných stavebníkov. Stavebný materiál na tieto domy a odborné práce naši klienti zaplatili z mikropôžičky od ETP. Všetko ostatné je dielom ich vlastných rúk. Pri stavbe domu chlapi získali zručnosti, vďaka ktorým si neskôr našli prácu a dnes už nie sú na obtiaž sociálnemu systému. Klienti z Rankoviec svoj dlh poctivo a pravidelne splácajú, mesačne po päťdesiat eur. Niet divu, že ich chcú nasledovať ďalší obyvatelia z osady.

Rankovská výstavba bola pilotným projektom ETP. Od roku 2010 sme o dobrých skúsenostiach s mikropôžičkami hovorili zástupcom relevantných ministerstiev a iných organizácií v nádeji, že ju využijú  a rozvinú na prospech ďalších obyvateľov osád. Nuž, využili…

Mikropôžičkový program sa stal súčasťou Stratégie Slovenskej republiky pre integráciu Rómov do roku 2020, ktorú schválila vláda v januári 2012. Stal sa aj súčasťou Operačného programu Ľudské zdroje pre roky 2014 – 2020, schváleného Vládou SR v máji 2014 a Európskou komisiou pred koncom roka 2014. Teda pred tromi rokmi. Toto je na papieri.

A skutočnosť? Je pomaly koniec roka 2017 a ešte ani jeden obyvateľ osady nedostal zo štátnych zdrojov návratnú mikropôžičku.

Finančné prostriedky na mikropôžičky získalo ETP zo súkromných zdrojov. Od môjho prvého stretnutia s majiteľkou spoločnosti Hollen koncom septembra minulého roku do schválenia financií na svojpomocnú výstavbu rodinných domov uplynulo presne 30 dní. O pätnásť dní boli peniaze na našom účte. Už v novembri prví klienti mohli čerpať mikropôžičky.

Pritom na jedného klienta sú to, dá sa povedať, malé peniaze, v našom prípade to bolo 8 000 eur. Naša pôžička bola bezúročná, ale s povinnosťou požičané vrátiť, v opačnom prípade by sa ich dom dostal na exekúciu. To si, samozrejme, klienti neželajú, lebo si pamätajú drinu, ktorú museli vynaložiť. Ich robotu zažili tiež ich deti, staršie aj pomáhali, a bola to pre ne cenná lekcia do života, že bez práce nie sú koláče.

Vrátim sa ešte k myšlienke, že pomoc segregovaným obyvateľom je vec, čo horí. Ak zalistujeme v Atlase rómskych komunít, okrem iného sa dozvieme, koľko rómskych obyvateľov žije v rozptyle medzi majoritnou spoločnosťou, koľko vo vnútri obcí, koľko na okraji obcí a koľko osídlení je mimo obcí, čo sú osady s mnohokrát žalostne smutnou a nedôstojnou charakteristikou bývania. Adekvátny tomu je aj život ľudí v nich.

Pozoruhodné sú i nasledovné fakty: Kým v Bratislavskom kraji žije v segregovaných osídleniach mimo obce, teda v osadách, 108 Rómov, v Košickom kraji je to 34 270 a v Prešovskom kraji 29 033 ľudí. Takže ani sa nedá čudovať úradníkom z centra, že vec ich nepáli. Osady sú od nich ďaleko a čo oko nevidí, to srdce nebolí. Čas však plynie a pripravuje veľmi zlý scenár do budúcnosti.

A čo s tým? V prvom rade, máme tu overený a funkčný mechanizmus mikropôžičiek, ktorý bol medzitým dokonca schválený vládou. Je načase, aby štát začal naozaj robiť to, čo prax odobrila a k čomu sa jeho orgány samé zaviazali. Lebo kto rýchlo dáva, trikrát dáva.

Text je uverejnený aj na SME blogu.