Andal o dživipen 3

„Ale nebudete u nás robiť fotky,“ bola podmienka pani Angely Horváthovej, aby súhlasila s našim stretnutím a napísaním tohto príbehu. Za to, ako so svojou rodinou býva, sa hanbí. Trvá to už štyri roky. V ich – vlastne obecnom – karaváne na konci novej osady vo Veľkej Ide, za ktorý mesačne platia sedemdesiattri eur, im v zime zamŕza voda a deti sa v noci budia na drkotanie zubami. Trochu sa to zlepšilo, keď si zvonku svoj „dom“ zateplili polystyrénom. Aby si to mohli dovoliť, museli si zobrať pôžičku. Kolesá podložili, aby im „dom“ neušiel. V takýchto podmienkach, v karavanoch, žije v osade pätnásť rodín…

Agneska Čurejová, Barborka Čurejová a Barborka Porčogošová sú kamarátky odjakživa. Spolu idú do školy i zo školy, spolu trávia voľný čas a spolu doučujú skupinku mladších detí – raz u jednej, inokedy u druhej či tretej, alebo tam, kde ich „žiak“ býva. Teraz už chodia do mestskej školy. Nastúpili tam len v minulom školskom roku, keď boli piatačky. Dovtedy boli v Základnej škole Podsadek, ktorú navštevujú len rómske deti. Nosili z nej dvojky.  „Jednotky sa v Podsadku nedávajú. Najlepšia známka je dvojka,“ hovorí Barborka Porčogošová. Keď mali osem rokov, zamýšľali sa, čím chcú byť, keď vyrastú. „Budeme učiteľky,“ vyhlásila Barborka Čurejová. Kamarátkam sa to zapáčilo a ochotne súhlasili. Odvtedy prešli štyri roky a na ich rozhodnutí sa nič nezmenilo. Ba sú k nemu bližšie…

Aj toto sú úryvky z trinástich príbehov, ktoré prinášame v tretej knihe Andal o dživipen. Tvoria druhú časť knihy. Prvá časť je venovaná odporúčaniam pre všetkých kompetentných, ktorí môžu zmeniť život ľudí v segregovaných osadách. Publikáciu dotvárajú pôsobivé ilustračné snímky. Pripravili sme ju s podporou Nadácií Velux.

Publikácia na stiahnutie Andal o dživipen 3.