Spomienky pamätníkov: Pani Verona z Keceroviec

Spomienky pamätníkov na druhú svetovú vojnu a na zmeny, ktoré prišli po nej. Príbehy ľudí, ktorí si pamätajú na časy druhej svetovej vojny a utrpenie, ktoré najsilnejšie zasiahlo minority. Rómski pamätníci z Košíc, Keceroviec, Švedlára a Smižian vo videorozhovoroch opisujú ťažké časy vojny, oslobodenie a transformácie režimov. Prostredníctvom osobných príbehov a optiky hovoria o dobe a momentoch, ktoré by nemali ostať zabudnuté. Aby sa neopakovali.

Pani Verona je čiperná seniorka z obce Kecerovce, ležiacej 26 km od Košíc. Žije v útulnom domčeku, ktorý si sama zveľaďuje. V období Slovenského štátu viedla blízko Keceroviec vtedajšia hranica s Maďarskom. V obci bola počas vojny nemocnica určená nemeckým vojakom, hoci lekárov z nej vyslali na frontu a liekov bol nedostatok. Vo Veroninej pamäti sa vynárajú spomienky na ťažké podmienky počas vojny. Spomienky na milovanú rodinu, na krutý hlad, ktorý treba vydržať. Spomienky na neustály strach, na hľadanie úkrytu. Na krutosť, akú vojna v ľuďoch dokáže prebudiť ale aj na kúsky dobra, čo pomáhajú v zlých časoch nevzdávať sa. To, čo prežila, by podľa jej slov nepriala zažiť nikomu.

„ Myslíte, že je dobré, keď treba utekať a skrývať sa, aby vás nezabili? Aby nezabili vás a vaše deti? Do myšacej diery sa napcháte, aby ste sa skryli, aby ste prežili, keď je vojna. Keď je vojna, to nemôže byť dobré.“

Veronin otec choval kravu a ošípané, no s príchodom biedy dobytok pozabíjal a podelil sa s ostatnými. Kecerovskí Rómovia sa vtedy stravovali chudobne. Múka nebola. Zo zmesi, ktorou sa v dnešnej dobe kŕmia ošípané, vytvorili cesto, vytvarovali ho v dlaniach do tvaru lokše a piekli na sporáku. Ďalším pokrmom Rómov boli tzv. „kirňavky“ – nahnilé zemiaky, ktoré ostali po zbere zabudnuté v pôde na poli. Rómovia chodili často po žobraní.

Materiálny nedostatok, chýbajúce ošatenie a obuv nútili Rómov improvizovať. Jedno vedro na vodu muselo poslúžiť všetkým Rómom v komunite. Po vodu si chodievali do potoka iba v noci, vodu zo studne im otrávili. Pani Verona vysvetľuje na kúsku textilnej vreckovky, akým spôsobom si vyrábali topánky, tzv. „bačkory“. Kus podomácky utkaného plátna štvorcového tvaru zviazali šnúrkou, vnútro vypchali slamou a po bokoch urobili dierky pre šnúrky. 

Záber z videa natočeného v roku 2019, kamera Oto Hudec

Život v strachu o holý život znamenal hľadať úkryty a budovať si skrýše. Podľa slov pani Verony Nemci prichádzali znenazdajky a rad-radom odvážali ľudí, označených žltou hviezdou. Židov žilo v Kecerovciach veľa. Obyvatelia židovského pôvodu sa ukrývali najmä v susednej dedine Bohdanovce. Pani Verona počula, že ľudí z Bohdanoviec, Keceroviec ale aj z Prešova údajne zabili a spálili kdesi pri Trenčíne. Rómovia nemuseli byť označení žltou hviezdou, ale pani Verona si myslí, že bol plán odvážať ich tiež. Veľa sa hovorilo o krutosti nemeckých vojakov, o tom, ako rezali ľudí za živa a robili hrozné veci s malými deťmi, ako ich bili korbáčmi a iné. Každá matka preto chránila a ukrývala svoje dieťa ako svoje srdce.

Nemeckí vojaci chodili od domu k domu a hľadali mladé dievčatá. Keď raz prišli vojaci k chalupe Veroninej rodiny, všetky dievčatá sa ukryli na povalu. Stará pani Bagačaňa zachovala duchaprítomnosť a naliehavo začala kričať „Týfus! Týfus!“. Vojaci sa báli infekcie, uverili starej žene, zľakli sa a rýchlo utekali preč.

Istý čas však v dome Veroninej rodiny prebýval jeden nemecký vojak. Mladík sa správal ku všetkým pekne a stále im prinášal nejaké veci. V kuchyni mali pohodlnú lavičku, na ktorej vojak rád spával. Veronina mama mu dala vankúš, vojak napísal akési slová v nemeckom jazyku na vchodové dvere a ľahol si spať. Nikto nápisu nerozumel, ale to označenie chránilo dom Veroninej rodiny od ostatných nemeckých vojakov ďalšie dva týždne.

Otec pani Verony vybudoval pre svoju rodinu špeciálny úkryt – bunker v zemi. Podlahu vystlal slamou a strop bol vystužený doskami, aby do bunkra nepadala hlina. Počas pobytu v skrýši sa pani Verone vynára spomienka na slivkový čaj. V úkryte nemali vodu, v zime preto roztopili sneh a varili z neho deťom čaj z konárikov ovocného stromu.

Ďalšia spomienka je spojená s putovaním pani Verony a jej rodiny za príbuznými do obce Vtáčkovce, ktorá je vzdialená asi 5 km od Keceroviec. Veronina sestra niesla na chrbte v kuse látky priviazané dve malé deti, otec niesol jedlo a malá Verona mala oblečený otcov kabát. Ako tak išli, nad hlavami im začali prelietavať lietadlá. Vytiahli bielu šatku, ktorou mávali nad hlavou, aby ich lietadlá nepostrieľali. Otec však skríkol skryte sa! a hodil malú Veronu do pichľavého kra – jadlovca. Pani Verona si spomína, ako sa udrela, zľakla sa a veľmi plakala. Otec sa jej potom ospravedlňoval: Nechcel som Ti ublížiť, ale veľmi som sa bál, že to lietadlo začne strieľať. Odhodil som Ťa do kriačin, aby si aspoň ty prežila. Verona s rodinou nakoniec bezpečne došli za príbuznými do Vtáčkoviec.

Vojna pominula, na vojakov červenej armády spomína pani Verona s dojatím ako na koniec utrpenia.

V lese, blízko starého bunkra, objavila minule Verona starý čajník, v ktorom deťom varili slivkový čaj. „ Sadla som si a skoro mi puklo srdce. Tento čajník prežil vojnu. Čajník je tu ale otec, sestry a matka už umreli. Pane Bože, neviem, kedy zomriem. Neviem, čo so mnou bude.  Ako sa hovorí: pán Boh vie všetko, ale my nie.“

Mrs. Verona from Kecerovce:
Mrs. Verona is an energetic senior from the village of Kecerovce, located 26 km from Košice. She lives in a cozy little house that she enhances herself. During the Slovak State period, the former border with Hungary ran close to Kecerovce. In the village, there was a hospital for German soldiers during the war, although the doctors were sent to the front and there was a shortage of medicine.

In Verona’s memory tough conditions emerge from her childhood during the war. She recalls her beloved family, the cruel hunger that they had to endure, the constant fear, the search for shelter, the cruelty that war awakens in people, but also the small acts of kindness that help people not to give up in difficult times. What she experienced, she would not wish on anyone.

“Do you think it’s good when you have to run and hide so you won’t be killed? So your children won’t be killed? You squeeze into a mouse hole to hide, to survive when there’s war. When there’s war, it can’t be good.”

Mrs. Verona associates the war with hunger. Her father raised a cow and pigs, but with the arrival of poverty, he slaughtered the livestock and shared it with others. The Roma in Kecerovce ate poorly at that time. There was no flour. From a mixture that pigs are fed today, they made dough, shaped it into flat cakes, and baked them on the stove. Another dish of the Roma was called “kirňavky” – rotten potatoes that were forgotten in the ground after harvesting. The Roma often went begging.

Material shortages, lack of clothing and shoes forced the Roma to improvise. One bucket of water had to serve all the Roma in the community. They went to the stream for water only at night, as the water from the well was poisoned. Mrs. Verona explains on a piece of textile handkerchief how they made shoes, called “bačkory.” They took a piece of handwoven square cloth, tied it with a string, stuffed it with straw, and made holes for the laces on the sides.

Living in fear for their lives meant seeking shelter and building hiding places. According to Mrs. Verona, the Germans came unexpectedly and took away people marked with the yellow star. There were many Jews living in Kecerovce. Jewish residents primarily hid in the neighboring village of Bohdanovce. Mrs. Verona heard that people from Bohdanovce, Kecerovce, and even Prešov were allegedly killed and burned somewhere near Trenčín. The Roma didn’t have to be marked with a yellow star, but Mrs. Verona believes there was a plan to take them too. There was much talk of the cruelty of German soldiers, about how they cut people alive and did terrible things to small children, beating them with whips, and more. Every mother, therefore, protected and hid her child as her own heart.
German soldiers went from house to house looking for young girls. When soldiers came to Verona’s family cabin, all the girls hid in the attic. Old Mrs. Bagačaňa kept her wits about her and urgently began to shout, “Typhus! Typhus!” The soldiers feared infection, believed the old woman, got scared, and quickly ran away.

For some time, however, one German soldier stayed in Verona’s family home. The young man was nice to everyone and always brought them some things. They had a comfortable bench in the kitchen where the soldier liked to sleep. Verona’s mother gave him a pillow, and the soldier wrote some words in German on the front door and lay down to sleep. No one understood the writing, but that marking protected Verona’s family home from other German soldiers for two more weeks.

Mrs. Verona’s father built a special shelter for his family—a bunker in the ground. He lined the floor with straw and reinforced the ceiling with boards to prevent dirt from falling into the bunker. During their time in the hiding place, Mrs. Verona recalls a memory of plum tea. They had no water in the shelter, so in winter, they melted snow and brewed tea from twigs of fruit trees for the children.

Another memory is connected to the journey of Mrs. Verona and her family to visit relatives in the village of Vtáčkovce, which is about 5 km away from Kecerovce. Verona’s sister carried two small children tied in a piece of cloth on her back, their father carried food, and little Verona wore her father’s coat. As they walked, planes began to fly overhead. They waved a white handkerchief above their heads so the planes wouldn’t shoot them. However, their father shouted, “Hide!” and threw little Verona into a prickly bush—juniper. Mrs. Verona remembers hitting herself, getting scared, and crying very much. Her father then apologized to her: “I didn’t mean to hurt you, but I was very afraid the plane would start shooting. I threw you into the thicket so at least you could survive.” Eventually, Verona and her family arrived safely to their relatives in Vtáčkovce.

The war passed, and Mrs. Verona recalls the soldiers of the Red Army with emotion as the end of suffering.

In the forest, near the old bunker, Verona recently found an old kettle that they used to make plum tea for the children. “I sat down, and my heart almost burst. This kettle survived the war. The kettle is here, but my father, sisters, and mother have all died. God, I don’t know when I will die. I don’t know what will happen to me. As they say: God knows everything, but we don’t.”