Spomienky pamätníkov na druhú svetovú vojnu a na zmeny, ktoré prišli po nej. Príbehy ľudí, ktorí si pamätajú na časy druhej svetovej vojny a utrpenie, ktoré najsilnejšie zasiahlo minority. Rómski pamätníci z Košíc, Keceroviec, Švedlára a Smižian vo videorozhovoroch opisujú ťažké časy vojny, oslobodenie a transformácie režimov. Prostredníctvom osobných príbehov a optiky hovoria o dobe a momentoch, ktoré by nemali ostať zabudnuté. Aby sa neopakovali.
Švedlár je obec v doline rieky Hnilec na Spiši. Pani Katarína bola najmladšou zo siedmich detí. Mama vychovávala deti sama bez muža a mala ťažký život. Najmladšia Katarína nikdy neostávala sama doma, pomáhala mame a stále bola s ňou. Spolu trávili celé dni na poli a pracovali u gazdov pri zbere zemiakov. Rómske ženy vyberali úrodu zo zeme a ukladali ju do mechov. Okrem toho chodievali do dediny, kde nemeckým gazdom prali a bielili prádlo a ako odmenu dostali pár zemiakov a trochu mlieka do košíka. Vo svojich spomienkach sa Katarína ukazuje ako sedemročné dievča, ktoré ak chcelo jesť, muselo pomáhať. Keď prišla zima, trebalo sa obliecť. Všadeprítomnú chudobu pomáhala zmierňovať aj škola. Poskytovala deťom topánky a iné potrebné veci, ale nie také parádne, aké sú dostať teraz.
O druhej svetovej vojne Katarína rozpráva veľmi nerada. Na vlastnej koži zažila potupu a pocity bezmocnosti, keď sa s obyčajnými ľuďmi zaobchádzalo bezcitne a kruto. Kto mal moc, ostatných považoval za bezcenných.
Záber z videa natočeného v roku 2019, kamera Oto Hudec
Katarína si pamätá na to, ako do dediny prišli Nemci a začali strieľať. Vyhliadli si prázdny dom a nahnali doň ľudí, ktorých prinútili vyzliecť sa. Potom tam všetkých zastrelili.
Vojaci sa neskôr zamerali na hygienu Rómov. Ľuďom ostrihali vlasy a vyzliekli ich do naha. Napustili vodou vaňu. Všetci Rómovia sa v tej jednej vode, napriek tomu, že bola stále mútnejšia a mútnejšia, museli okúpať. Aj Katarína bola medzi nimi. Potom prišlo do dediny veľké auto prestavané na parovňu určenú k dezinfekcii ošatenia. Hromada zmiešaného oblečenia bola hodená do mobilnej parovne. Keď prádlo vybrali z auta von, každý schmatol kus oblečenia, ktorý mal prvý po ruke. Stalo sa to, že v rýchlosti si ľudia na seba poobliekali cudzie šaty.
Niektorých obyvateľov obce Nemci kamsi odviedli a niektorých pozabíjali. Veľa ľudí sa už domov viac nevrátilo. A Rómovia utekali, kam mohli, pretože boli považovaní za partizánov. „Keď ich chytili, nikto ani boh nevie, kde sú teraz, kde ležia“, Hovorí pani Katarína.
Mrs. Katarína from Švedlár:
Švedlár is a village in the valley of the Hnilec River in The Spiš region. Mrs. Katarína was the youngest of seven children. Her mother raised the children alone without a husband and had a difficult life. Young Katarína never stayed home alone; she helped her mother and was always by her side. They spent entire days in the fields, working for farmers during the potato harvest. Roma women dug up the harvest and placed it into sacks. In addition, they would go to the village to wash and bleach laundry for German landlords, and as payment, they received a few potatoes and a bit of milk in their baskets.
In her memories, Katarína presents herself as a seven-year-old girl who had to help if she wanted to eat. When winter came, they had to dress warmly. The ever-present poverty was somewhat alleviated by school, which provided children with shoes and other necessities, though not as nice as what children receive today.
Katarína is very reluctant to talk about World War II. She experienced humiliation and helplessness firsthand when ordinary people were treated ruthlessly and cruelly. Those in power considered the others worthless.
Katarína remembers when the Germans came to the village and started shooting. They chose an empty house and forced people inside, making them undress. Then they shot everyone there.
Later, the soldiers focused on the hygiene of the Roma. They shaved people’s heads and stripped them naked. They filled a tub with water, and all the Roma had to bathe in that one water, which became increasingly murky. Katarína was among them. Then a large truck designed as a mobile steam room arrived in the village for disinfecting clothing. A pile of mixed clothing was thrown into the mobile steam room. When the laundry was taken out of the truck, everyone grabbed a piece of clothing that was closest at hand. In the rush, people ended up putting on someone else’s clothes.
Some villagers were taken away by the Germans, and some were killed. Many people never returned home. The Roma fled wherever they could because they were considered partisans. „When they caught them, nobody knows, not even God, where they are now, where they lie.“
____________________________
Videorozhovory s rómskymi pamätníkmi obdobia 2. svetovej vojny vznikli v rámci projektu podporenom nemeckou nadáciou EVZ Stiftung v roku 2019. Rozhovor viedla Veronika Poklembová a Oto Hudec, kameroval Oto Hudec. Za spoluprácu ďakujeme aj p. Ivane Plachetkovej z OcÚ Švedlár. Filmy boli predstavené na verejnom premietaní v Kine Úsmev 25. 11. 2019. V písanej forme ich neskôr v roku 2024 do formy krátkych svedectiev spracovala Petra Kurutzová, anglický preklad korigovala Daniela Richterová.