Roky sa míňali v ťažkej robote

„Ruky ma bolia, lebo nepracujem,“ zasmiala sa pani Helena Čurejová.

„A rada by som,“ pokračuje: „Ale ako, keď len veľmi ťažko chodím? Mám zničené nohy…“ rozhovorila sa.

O rok bude sláviť deväťdesiatku. Žije u svojej najmladšej dcéry Heleny v peknom rodinnom dome v Starej Ľubovni.

„Je to lepšie, ako keď som bývala v osade v Podsadku, už potrebujem doktorov a tu sú blízko,“ hovorí. Izbu má s vnučkou Lenkou a obe sú spokojné.

„Vyrastala som v Kurimke neďaleko Svidníka. Som Rómka a Rusnáčka,“ hovorí o sebe.

„Otec bol vajda. Rodinu živil ako kováč a  obecný bubeník. Nebývali sme v osade, ale v dedine. Gadžovia si nás vážili. Okrem nás tam žili ešte štyri rómske rodiny. Zlé to bolo až počas vojny. V našej dedine a na okolí prebiehali kruté boje. Nemci, Rusi a partizáni sa zabíjali a bežní ľudia sa báli. Stavali si bunkre a počas bombardovania sa v nich skrývali. Nás, Rómov, Nemci prenasledovali. Utekali sme do lesa a keď bolo najhoršie, zabehli sme ku gadžom. Po fronte bolo všetko zničené a strašná chudoba. Romáci boli radi, ak našli na poli zhnité zemiaky…“ spomína.

„Keď mama ochorela, mali sme sa ešte horšie. Boli sme tri sestry a brat. Ako najstaršia som chcela rodine pomôcť. Zarobiť a dať peniaze. Mala som pätnásť rokov, keď som sa vybrala do Prahy. Bolo to tesne po vojne a Rómovia aj Rusnáci chodili za robotou do Čiech. S bývalým spolužiakom, gadžom, čo šiel študovať medicínu, som sa vlakom odviezla do Bratislavy a potom už sama do Prahy. Ani mi nenapadlo báť sa, čo si počnem v cudzom svete. Hneď som sa vybrala na úrad práce, ale namiesto do roboty ma poslali do ústavu, lebo som nemala domovský list. Pomohli mi pražskí príbuzní. U nich som potom celý čas bývala.“

Mladučká Helena sa zamestnala vo fabrike na výrobu súčiastok do rádií. Nikto ju tam nepodceňoval za to, že je Rómka, brali ju ako ktorúkoľvek inú robotníčku.

V rodine svojich príbuzných sa zoznámila so sympatickým rómskym chlapcom z Podsadku. Bol od nej o rok starší a stal sa jej manželom. Svadbu mali na národnom výbore v českom Kouřime a potom ešte aj v kostole v Chmeľnici, lebo podľa svokry by ich manželstvo nebolo požehnané. Porodila dvanásť detí a dve krátko po narodení zomreli. Jej muž mal však choré srdce a keď mala štyridsaťtri rokov, ovdovela.

„Bol dobrý, pracovitý a mal ma rád. Ale žiarlil, a preto som sa nemohla pekne obliekať,“ vraví. To bolo jediné, čo mu vyčítala.

Keď muž zomrel, nemala z čoho uživiť deti. O všetkých desať sa postarala jej sestra a keď sa zase postavila na nohy, zobrala ich k sebe, do Čiech. Našla si prácu v Jednotnom zemědelskom družstve v Kolíne, kde sa dalo zarobiť a aj jej dali byt – dve izby a kuchyňu. Drela od tretej ráno, celý deň, až do tmy. Zavčasu podojila kravy, odbehla deťom pripraviť jedlo, šla na pole a potom ešte na repu. „Robila som, kde sa dalo, aby deti nestrádali,“ vraví. Chuť pracovať ju neprešla, ani keď už boli deti na poriadku a mohla ísť do dôchodku.

Roky jej prechádzali v ťažkej robote a deti rástli, dospievali. Vychovala ich slušne, poriadne chodili do školy a potom si našli prácu a založili rodiny. Jedného dospelého syna pochovala, tri žijú v Starej Ľubovni a ostatné sa usadili v Čechách.  Dnes má päťdesiatdeväť vnúčat a už aj pravnúčatá. Jej deti skončili iba základnú školu, ale vnúčatá už majú strednú a pravnúčatá sa chystajú na vysokú. Zo všetkých má radosť. Stále jej dobre slúži pamäť, je čiperná, len už slabšia a ťažko chodí.

Pani Helena Čurejová je našou klientkou v projekte Pamäť, zodpovednosť, budúcnosť. Projektoví asistenti Lukáš a Erik ju pravidelne navštevujú a vždy sa im poteší. Rozpráva im svoj poučný životný príbeh.