Photovoice štúdia v rómskej osade

Po osade v Starej Ľubovni-Podsadku sa pohybovala zo dva týždne, navštívila naše deti v letnom tábore vo Vyšných Ružbachoch, zaujímala sa o prácu ETP, no hlavne o ľudí – našich klientov. Spýtali sme sa:

Kto si, čo si?

Som Zuzana  Olšinová, mám 21, študujem v Edinburghu niečo ako aplikovanú sociológiu (Public Sociology), budem štvrtáčka. V Podsadku som robila výskum na moju bakalárku. Zaujímam sa o rasizmus, ale aj o environmentálne problémy, politiku a rozvoj.

Aký výskum robíš? Výstup z neho?

Môj výskum sa snaží dať slovo znevýhodneným, za ktorých stále rozprávajú iní. Chcela som sa porozprávať s niekoľkými obyvateľmi osady o tom, čo tam vnímajú ako najväčšie problémy. Z debát nám vyšlo, že najväčší problém sú bezohľadní susedia a neporiadok v osade. Niektorí majú iné hygienické návyky, robia hluk , alebo obťažujú ostatných, a preto je v osade často neporiadok a nedodržiava sa nočný pokoj. Potom som ich požiadala, aby tieto problémy skúsili zvečniť fotením na jednorazové fotoaparáty, ktoré som doniesla. Žiadna s účastníčok nechcela tieto problémy fotiť a už vôbec nie prihlásiť sa k takýmto fotkám, lebo sa bála, že by sa v osade vystupňovalo napätie a viedlo by to k hádkam. Ďalší problém bol rasizmus, aj keď to už skôr smeruje von z osady a až tak sa netýka vzťahov vo vnútri, rezonovalo to ako veľký problém – predsudky, nevhodné komentáre a premárnené šance, ktoré sa rozplynuli kvôli tomu, že niekto je tmavý. Názov mojej bakalárskej práce ešte presne neviem, predbežný názov je Photovoice štúdia v rómskej osade. Chcela som zistiť, či takáto metóda v tomto prostredí funguje. Do názvu chcem zakomponovať aj ten problém, ktorý mi obyvatelia pomenovali, takže presný názov vymyslím až po napísaní bakalárky. Ako výstup mi zatiaľ vychádza, že najväčší problém sú nepríjemní susedia a neporiadok v osade a že metóda by možno fungovala, ale ťažko sa mi to zisťovalo, keďže polovicu vecí som nedomyslela.

Ako si sa dozvedela o ETP Slovensko? Prečo si si vybrala nás?

Hľadala som neziskovku, ktorá robí s Rómami a má približne rovnakú filozofiu ako ja – snaží sa Rómom pomôcť, aby sa postavili na vlastné nohy, aby mohli fungovať v slovenskej spoločnosti zodpovedne, sebavedome a nezávisle. O ETP Slovensko mi povedal kamarát Martin Dubéci, ktorý pozná bývalého pracovníka Martina Vavrinčíka. Uvedomila som si, že je to presne ten typ neziskovky, s akou som chcela spolupracovať. Kontaktovala som Martina, on ma presmeroval na súčasných pracovníkov a išlo to.

Čo si myslíš o práci ETP s Rómami?

Páči sa mi, že ETP nerobí veci vytrhnuté z reality – snaží sa pomôcť presne tam, kde niečo chýba a kde si ľudia naozaj nevedia poradiť sami. Nerobíte z ľudí chudákov závislých na cudzej pomoci, ale umožňujete im vziať svoj osud do vlastných rúk, učíte ich fungovať samých a zodpovedne. Preto sa mi práca ETP veľmi páči. Myslím, že to je presne to, čo by malo byť. Nepodceňujete ľudské schopnosti, ale dôverujete im. Venujete sa deťom a pomáhate im nájsť cestu.

Tvoj názor na Rómov?

Taký, ako na hocijakú inú skupinu. Niektorí sú dobrí, iní zlí; niektorí sú plachí, iní nie; niektorí sú bohatší, iní sú chudobnejší; akurát na rozdiel od majority majú veľkú nevýhodu v diskriminácii a predsudkoch, čo im v mnohom bráni. Ľudia sú rôzni, ale všetci si zaslúžia spravodlivosť, dôveru, pochopenie, lásku a možnosť byť počutí.

Ako sa Ti s nimi robilo, ako ťa prijali?

Zdá sa mi, že mnohí boli zaskočení, keď som sa ich opýtala na názor. Určite by boli zhovorčivejší, ak by ma poznali dlhšie. Tí, s ktorými som sa rozprávala, boli kooperatívni a milí. Decká boli úžasné, hlavne keď zistili, že rada tancujem :-)

Tvoj názor na ETP?

ETP robí veľmi dôležitú robotu a ja sa cítim poctená, že som tu mohla aspoň chvíľku byť a učiť sa od úžasných ľudí.