Našou najväčšou radosťou sú tí najmenší
Určite mi mnohí z mojich kolegov dajú za pravdu, že naša práca je náročná, často stresujúca, ale zažijeme popri nej aj mnoho veselých príhod. Najkrajšia časť našej práce je určite práca s deťmi v predškolskom klube. Avšak aj pri iných činnostiach sa stretávame s malými deťmi. Hlavne ak je komunitné centrum priamo v rómskej lokalite tak ako v našej obci. Na vzdelávania dospelých prídu s nimi aj ich deti.A tak pravidelne na vzdelávanie „Križovatky“ chodí s mamkou aj jej štyri a pol ročná dcéra. Niekedy je poslušnejšia, inokedy menej, niekedy si aj pospinká, tak ako všetky deti v jej veku. „Križovatky“ mávame vždy popoludní o štvrtej. Jedného dňa sme v komunitnom centre prejednávali určité pracovné záležitosti s niektorými klientmi, ktorí chodia na toto vzdelávanie. Naša malá Norika prišla s mamkou do komunitného centra kvôli niečomu inému. Keď zbadala, ako sedíme za stolom a rozprávame sa, zostala prekvapená a jej prvé slová boli: „Máme Križovatky?“ Všetci sme sa z chuti zasmiali a ubezpečili sme ju, že dnes Križovatky nie sú. Jej mamka nám potom porozprávala, ako ju často poobede voláva do komunitného centra, aby sa ponáhľali, lebo už sú Križovatky a ony prídu neskoro. Pri tejto príhode som si znovu uvedomila, že to, čo robíme, má vplyv nie len na jednotlivých členov. Vzdelávanie nepomáha meniť život iba tým, ktorí ho navštevujú, ale aj ich rodinám. A dostáva sa hlavne do povedomia ich detí.