Dvetisíc kilometrov peši

Utečenci sú v súčasnosti témou číslo jeden. Ľudia sa na nich pozerajú rôzne: So súcitom i strachom, s otvoreným srdcom i s nenávisťou. Prečo? Ťažká otázka. Ešte ťažšia, keď sa nimi rozprávate… Sme v Evakuačnom tranzitnom centre v Humennom.

Hani si na dvore rozložila farby, výkresy a zobrala do ruky štetec. Po chvíli mala okolo seba niekoľko obrázkov. Zaujal nás ten so srdcom, z ktorého vyrastá hlava vtáka. „Takto si my, Somálci, predstavujeme lásku,“ vysvetľuje. Zdá sa, že obrázok má viac významov, vták predsa odjakživa predstavuje slobodu…

Hani má pätnásť rokov. Do  Humenného sa dostala pred dvomi dňami, spolu s rodičmi, štyrmi súrodencami a babkou. Somálsko nikdy nevidela. Narodila sa v utečeneckom tábore v Eritrei, kam sa jej rodičia uchýlili na úteku pred vojnou. Celý svoj doterajší život prežila v stanovom tábore Umkulu, kam prichádzajú tisícky Somálcov, pretože v ich krajine sa už vyše dvadsať rokov bojuje.

S rodinou Hani prišla do Humenného z eritrejského tábora aj ďalšia sedemčlenná rodina – muž, žena a deti. Najmladšie je ešte drobučké a matka si ho pritíska k hrudi.

„Bol som ich čakať na letisku v Košiciach,“ hovorí tlmočník ETP Faisal Jeilani Mohamed. Tiež pochádza zo Somálska, vyrastal v hlavnom meste Mogadišo. Utečenecký život už roky zažíva na vlastnej koži.

„Jedného dňa som sa vrátil zo školy a všetci sme museli utekať, lebo sa práve začalo vojnové bombardovanie. Bolo to v roku 1991. Celá rodina sme sa uchýlili do bezpečnej krajiny,“ rozhovoril sa Faisal.

Od malička túžil byť lekárom a pomáhať ľuďom. Ešte nechodil do školy, keď sa musel zmieriť s veľkým smútkom po  úmrtí milovaného strýka. „Rodina nezohnala preňho lekára,“ vysvetlila mu matka. Vtedy si zaumienil, že sa stane lekárom. Vzdelanému otcovi sa chlapcovo odhodlanie páčilo a viedol ho k tomu, aby sa premenilo na skutočnosť. Lenže vojna v krajine pozatvárala univerzity a nebolo ľahké vyštudovať medicínu. Faisal si našiel spôsob – odišiel študovať na Ukrajinu na Bukovinskú univerzitu a naozaj sa stal lekárom. Ukrajinské úrady absolventov vysokoškolského štúdia okamžite odosielali do domovskej krajiny, avšak Faisal sa nechcel a nemohol vrátiť do Somálska. Vedel, že by to bolo preňho životne nebezpečné, pretože tamojší režim nedôveruje ľuďom, ktorí žili v inej krajine, podozrieva ich, že už sa zmenila ich mentalita a zmenu prenesú na iných. Neostávalo mu iné, ako dostať sa z Ukrajiny ilegálne. Prekročil zelenú hranicu na slovenské územie, kde mu udelili doplnkovú ochranu na jeden rok.

„Potreboval som pracovať, aby som mohol rodine posielať peniaze,“ rozpráva Faisal. Kým sa dostal k svojmu lekárskemu diplomu a nostrifikovali mu ho, robil manuálne v Bratislave a potom sa mu podarilo nájsť si uplatnenie ako anesteziológ v nemocnici v Nových Zámkoch. Nebolo to však trvalé miesto a po roku oň prišiel. Hľadal iné, ale nedarilo sa mu. Potom sa naňho zase usmialo šťastie a stal sa tlmočníkom ETP Slovensko v Evakuačnom tranzitnom centre v Humennom.

„V Humennom robím užitočnú prácu mám tu dobrých priateľov,“ hovorí.

Pripravuje sa na doktorskú atestáciu, a preto pracuje aj ako lekár. Polovicu príjmu pravidelne odosiela rodine, ktorá sa v záujme svojho bezpečia vysťahovala do inej krajiny.

„Chcem nadobudnúť lekárske skúsenosti a potom pôsobiť tam, kde chýbajú lekári. Neláka ma vysoký zárobok v Amerike či Nemecku, peniaze nie sú pre mňa prvoradé. Moje miesto je tam, kde nie sú lekári a ľudia ich potrebujú,“ prezrádza  svoje plány.

„Šťastie pre mňa znamená vidieť šťastným iných, pomôcť im k tomu,“ vyznáva sa.

„Bol by som rád, keby som mohol na Slovensku pobudnúť dovtedy, kým získam atestáciu a dobrú prax,“ želá si.

Niekedy sa dostane do problému, ktorý je preňho, ako cudzinca neriešiteľný… Nepozná dôvod, ale radšej nechodí za tmy sám.

Keď prídu do Humenného noví Somálci, hlboko s nimi súcití. Vie, že utekajú pred bombardovaním a prenasledovaním.

„Kým sa dostanú do bezpečia, musia prejsť, zvyčajne peši, takmer dvetisíc kilometrovú vzdialenosť. Mnoho razy sú to ženy s deťmi na rukách, starí ľudia, celé rodiny. Na toľkú cestu si nemožno niesť zásobu jedla… Utečencov africkí dedinčania nikdy nenechajú o hlade a smäde. Ale aj tak sú to úmorné mesiace putovania,“ rozpráva Faisal.

Samozrejme, nie je iba jeho úlohou postarať sa v Humennom o utečencov. Venuje sa im dvadsaťšesťčlenný tím pracovníkov ETP Slovensko – sociálni pracovníci, pedagógovia, zdravotná sestra, zdravotný brat, lekár pre dospelých i pediater, psychologičky, tlmočníci. Po pár dňoch aklimatizácie na prostredie sa začína vzdelávací a záujmový program, učia sa angličtinu, získavajú poznatky o západnej kultúre a svojej budúcej domovskej krajine, absolvujú rôzne kurzy, majú k dispozícii počítačové pracoviská, posilňovňu, deti herňu s množstvom hračiek, veľký dvor s pieskoviskom a preliezačkami. Samozrejme, od samého začiatku v jedálni stravu a  lekársku starostlivosť. Po absolvovaní karantény sa pohybujú aj mimo objektu, individuálne chodia do mesta a organizovane na výlety na zaujímavé miesta Slovenska, či na kultúrne podujatia.

Evakuačné tranzitné centrum má kapacitu 150 miest a prevádzkuje ho Migračný úrad slovenského ministerstva vnútra. ETP Slovensko v ňom pôsobí od roku 2009, pričom spolupracuje s Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), Medzinárodnou organizáciou pre migráciu (IOM) a Migračným úradom.

Utečenci sa zvyčajne zdržia v Humennom šesť mesiacov, výnimočne a odôvodnene dlhšie.

Všetci dospelí chcú vo svojej budúcej domovskej krajine pracovať. Aj pätnásťročná Hani má plán, chce byť tlmočníčkou. Miesto, kde dosiaľ žila, jej nemohlo poskytnúť obraz o množstve profesií, v ktorých sa človek  môže realizovať…