Spomienky pamätníkov: Pani Anna z Košíc

Spomienky pamätníkov na druhú svetovú vojnu a na zmeny, ktoré prišli po nej. Príbehy ľudí, ktorí si pamätajú na časy druhej svetovej vojny a utrpenie, ktoré najsilnejšie zasiahlo minority. Rómski pamätníci z Košíc, Keceroviec, Švedlára a Smižian vo videorozhovoroch opisujú ťažké časy vojny, oslobodenie a transformácie režimov. Prostredníctvom osobných príbehov a optiky hovoria o dobe a momentoch, ktoré by nemali ostať zabudnuté. Aby sa neopakovali.

Pani Anna vyrastala s mamou, otcom, tromi sestrami a štyrmi bratmi v rodinnom domčeku na Idanskej ulici v Košiciach.

Rodnú štvrť si pamätá ako peknú a čistú. V časoch jej detstva ešte smetiari nechodievali zvážať odpadky autami. Smetiari chodievali na koňoch s vozom. Aj ľudia boli iní ako dnes. Susedia, ktorí mali záhrady, často volávali na malú Annu a do tašky jej sypali čerstvé ovocie. Vo štvrti bývalo veľa Židov a prevádzkovali tam obchody. V časoch nedostatku boli obchodníci ochotní Anninej mame predávať potraviny na dlh.

S príchodom vojny začal byť život na okraji Košíc ťaživejší. Na uliciach boli vojaci, stáli pri bránach domov a ľudia nemohli vychádzať von. Po vodu do spoločnej studne na ulici, chodievali iba rodičia malej Anny. Po tom, čo bol Annin otec odvedený na nútené práce, Anna a jej súrodenci sa od mamy nesmeli pohnúť ani na krok. Vždy, keď prilietali lietadlá a spustila sa siréna, matka v tom momente schytila deti a utekala s nimi skryť sa v zákopoch. Raz, počas poplachu boli v úkryte tak dlho, až Annin starší brat v zákope zaspal. Mama na spiace dieťa v strese zabudla, a až doma zistila, že nemá syna. Našťastie, zabudnutého chlapca našiel spokojne spinkať v zákope sused, ktorý ho živého a zdravého priniesol domov. Bola to pre rodinu obrovská úľava. 

Záber z videa natočeného v roku 2019, kamera Tereza Sejková

Internačný tábor, kde boli väznení ľudia pred odvlečením do koncentračného tábora smrti stál počas druhej svetovej vojny neďaleko domu Anny, v priestoroch bývalej tehelne. Toto miesto ľudia nazývali podľa Anny buď „láger“ – tábor alebo po maďarsky „malátagyár“ – sladovňa. Annin starý otec tam bol odvedený a nikdy viac sa domov nevrátil.

Do zberného tábora v tehelni boli odvádzaní muži a bezdetné ženy. Annina teta sa volala tiež Anna a po domácky ju volali Aňuška. Teta Aňuška nemala deti a možno aj preto bola jedného dňa povolaná do „malátagyáru“.

Rozlúčiť sa s tetou Aňuškou a poslednýkrát ju objať, prišla ku vstupu do internačného tábora Annina mama spolu Anninou malou sestrou. Dievčatko, keď zbadalo tetu Aňušku, zaradovane skríklo: „Aňu!“. Anyu znamená po maďarsky mama. Vojaci si mysleli, že to dievča je dcéra odvedenej ženy a vtom momente tetu Aňušku prepustili domov. Tak sestra pani Anny zachránila život milovanej tete jediným slovom a ani o tom sama nevedela.

Mrs. Anna from Košice

Mrs. Anna grew up with her mother, father, three sisters, and four brothers in a family house on Idanská Street in Košice. She remembers her hometown as beautiful and clean. In her childhood, garbage collectors didn’t come with trucks; they travelled by horse and cart. People were different back then, too. Neighbors with gardens often called little Anna over and filled her bag with fresh fruit. There were many Jews in the neighborhood who ran shops, and during times of scarcity, shopkeepers were willing to sell food to Anna’s mother on credit.

With the arrival of the war, life on the outskirts of Košice became more difficult. Soldiers were on the streets, standing by the gates of houses, and people couldn’t go outside. Only Anna’s parents went to the shared well on the street for water. After Anna’s father was taken for forced labor, Anna and her siblings were not allowed to move even a step away from their mother. Whenever planes flew overhead and the sirens sounded, their mother would grab the children and run to hide in the trenches. Once, during an alarm, they were in hiding for so long that Anna’s older brother fell asleep in the trench. In her distress, mother forgot the sleeping child, only realizing at home that her son was missing. Fortunately, a neighbor found the forgotten boy peacefully sleeping in the trench and brought him home safe and sound. It was a huge relief for the family.

The internment camp, where people were imprisoned before being taken to the death camp, stood during World War II near Anna’s home, on the premises of an old brickyard. People referred to this place as either the „lager“ (camp) or, „malátagyár“ in Hungarian (malt house). Anna’s grandfather was taken there and never returned home.
Men and childless women were taken to the collection camp at the brickyard. Anna’s aunt, also named Anna, was affectionately called Aňuška. Aunt Aňuška had no children, and perhaps that’s why she was summoned one day to the „malátagyár.“

To say goodbye and embrace Aunt Aňuška one last time, Anna’s mother came to the entrance of the internment camp with Anna’s little sister. When the little girl saw her aunt, she joyfully shouted, “Aňu!” „(Anyu“ means mother in Hungarian.) The soldiers thought that the cheerful little girl was Aňuška’s daughter, and in that moment, they released Aunt Aňuška to go home. Thus, Mrs. Anna’s little sister saved her beloved Aunt Aňuška’s life with a single word, without even realizing it.