Tlmočníčka

Naima sa má! Miluje ju sedem mužov: Otec a šiesti bratia. Je ich princeznou.

Najmladší Ibi je len jedenásťročným chlapčaťom, ale z rodiny je najznámejší. Kto by sa nepamätal na sympatického černoška z televízneho seriálu Búrlivé víno?

Keď mala Naima toľko rokov, ako teraz Ibi, zažívala veľmi smutné udalosti. Pred očami jej vybuchol autobus a všetkých v ňom zabilo…

„Keby som v ňom sedela, už nežijem,“ uvedomila si.

Bombardovali v blízkosti školy… Cez vojnu školy zatvorili…

V somálskom Mogadiši, odkiaľ pochádza, sa strieľalo na dennom poriadku a ľudia sa báli vychádzať na ulicu. Režim zaviedol svoje pravidlá. Somálčania v obave o svoje bezpečie opúšťali domovy a vlasť.

Naimin otec Ahmed Abdi mal v Mogadiši prosperujúci podnik, ale tiež sa rozhodol opustiť krajinu. Vedel, že so sedemdetnou rodinou  to nebude ľahké. Ani nebolo. Rodina sa presťahovala do sýrskeho Damašku a sám odišiel na Ukrajinu. Po krátkom čase prešiel slovenskú hranicu. Na Slovensku požiadal o azyl a podarilo sa mu nájsť si slušnú prácu. Zo všetkých síl drel, aby mohol žene posielať peniaze na živobytie. Pomáhala aj rodina v Anglicku. Pánovi Abdimu sa zapáčilo v Trnave a pozdávala sa mu myšlienka, že práve tam bude nový domov jeho rodiny. Trvalo tri roky, kým za ním mohla prísť aj manželka s deťmi.

„V Sýrii som sa cítila ako cudzinka. Tu sme šesť rokov a cítime sa doma. Len teraz, keď sa začalo hovoriť o kvótach, je to trochu iné…,“ hovorí Naima.

V Sýrii študovala na obchodnej akadémii a na rovnakú školu sa prihlásila aj v Trnave.

„Vedela som dobre po anglicky a v triede som bola najlepšia v angličtine. Ale po slovensky som nedokázala povedať ani dobrý deň. Učila ma Jana z Ligy za ľudské práva, ktorá je dosiaľ mojou najlepšou priateľkou. S celou triedou som sa skamarátila a hoci sme už zmaturovali a rozišli sa, udržiavame kontakt, stretávame sa, píšeme si,“ rozpráva.

Naima aj so svojimi bratmi chodieva cez UNICEF do škôl a rozpráva deťom o živote v Afrike. Ak UNICEF pre ktorúkoľvek krajinu robí zbierku, pomáhajú pri nej.

„Keď som si prečítala knihu Púštny kvet o živote somálskej ženy, tak ma oslovila, až som musela autorke napísať. Veľmi milo ma prekvapilo, keď mi zatelefonovala. Povedala mi, že je dojatá. Vie, že somálske ženy žijú vo veľmi ťažkej situácii a boja sa o tom rozprávať, preto nech aj naďalej pomáham. Aj to robím. Ženám tlmočím u lekára, chodím tam s nimi a ak sa inak nedá, aspoň cez telefón. Samozrejme, nič za to od nich neberiem“, pokračuje.

Naima je tlmočníčkou ETP Slovensko v Evakuačnom tranzitnom centre Humenné. Ako na jedinú ženu – tamojšiu tlmočníčku sa na ňu obracajú somálske ženy s rôznymi ženskými problémami. Jej úlohou je chodiť s nimi aj do pôrodnice.

„Dosiaľ som bola pri ôsmich pôrodoch. Niektoré boli veľmi ťažké a neľahko som ich prežívala“, vraví.

Sama ešte nerodila. Má dvadsaťdva rokov a je slobodná. I tak pri mladých mamičkách statočne odstála dvadsaťštyri hodín a ešte potom sa im venovala. V týchto dňoch chodí do nemocnice k vyše osemdesiatročnej starkej, ktorá prišla z Eritrei do Humenného sama a chce žiť v Amerike. Ráno tlmočí pri vizite a popoludní babku navštevuje.

„Je nám ako sestra,“ povedala nám jedna zo somálskych žien, našich klientok.

Niektoré ženy jej však hovoria, že by bola krajšia v šatke. Naima šatku nenosí a tvrdí, že šatku treba vedieť nosiť.

„Moja mama to vie. Ku každému oblečeniu si pripasuje inakšiu a cíti sa v nej dobre. Za slobodna chodila s holou hlavou, až keď sa vydala, zdala sa jej šatka vhodnejšia. Somálske ženy si chcú svoju krásu nechať iba pre manžela a svoju rodinu. Pred vojnou sa však obliekali rôzne, len teraz to už nie možné. Keby žena vyšla na ulicu bez šatky, extrémista by ju zastrelil…“

Naime je ľúto niektorých žien v tranzitnom centre. Niektoré malé dievčatká už zahaľujú a keď majú pätnásť, vyberú im muža.

„Môj ocko je skvelý. Povedal mi, nech najprv vyštudujem a vydám sa, až keď budem mať svoju kanceláriu, pravdaže z lásky. Nikdy mi neprikazoval oblečenie, môžem chodiť aj v kraťasoch, samozrejme, nie do práce,“ pokračuje.

Vážna láska ešte Naime neprišla do cesty, ale medzi mužmi má veľký úspech. Niet divu, okrem pôvabu má dobré srdce, je veselá a rozumná. Možno i preto ju jej bratia majú tak radi. Dvaja z bratov, rovnako ako ona, sú v Evakuačnom tranzitnom centre tlmočníci. Urastený Abdirahman je absolventom Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Liban má maturitu. Jeden z Naiminých starších bratov pracuje v Trnave vo fabrike a dvaja mladší chodia do školy. Všetci sa naučili po slovensky. Rodina má na Slovensku trvalý pobyt a v budúcom roku chce žiadať o štátne občianstvo SR.

Nedávno sa Naime ušla česť byť na prijatí u prezidenta Slovenskej republiky. Bolo to v rámci stretnutia prezidenta s cudzincami, ktorí požiadali o azyl alebo už sú občanmi SR. Bola nadšená a s hlavou štátu si urobila selfie.

Od tohto školského roku začína študovať na Univerzite Komenského v Bratislave tlmočníctvo z arabského jazyka.

„Mojim snom je dokončiť štúdiá a pomáhať rodičom, aby sa už nemuseli trápiť. A môj druhý veľký sen je ísť do Afriky a pomáhať ženám a deťom,“ hovorí.