Slúžky na pódiu

V našom novom cykle rozhovorov My v ETP predstavujeme ľudí z tímu ETP Slovensko a prácu, ktorej sa venujú.

Rómske ženy ju milujú. Obdivujú jej temperament, múdrosť, milú povahu, súcit i ochotu a schopnosť poradiť s akýmkoľvek problémom. „Keď som medzi svojimi, vycítia tú spolupatričnosť, že som ich – teda Rómka. Som hrdá Rómka,“ hovorí o sebe  Mgr. Božena Tokárová (43), ktorá sa v ETP venovala práci s rómskou rodinou. Potom prišla možnosť pracovať pre Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity, tak ju využila, aby  uplatnila  svoje skúsenosti z praxe. Bianka, ako ju voláme, nám síce odišla, ale aj za tých pár mesiacov stihla vypracovať skvelú koncepciu a vysoko postaviť latku tejto práce. „Ťažko ju niekto nahradí,“ vyjadrila sa kolegyňa Ľudka a myslíme si to všetci. Kým Bianka prešla na nové pracovisko, svoje skúsenosti odovzdala novej kolegyni Monike.

V práci s rómskou komunitou nie si nováčik…

S rómskou komunitou pracujem dvanásť rokov. Prešla som rôznymi pozíciami od asistentky učiteľa v základnej škole, vychovávateľky v centre voľného času, terénnej sociálnej pracovníčky, bola som konzultantkou pre materské školy v Národnom projekte MRK2 v Metodicko-pedagogickom centre, pracovala som v materskej škole,  tiež na Úrade splnomocnenca pre rómske komunity, aj v komunitnom centre ako odborná pracovníčka. Pracujem  pre občianske združenie Divé maky, kde som mentorkou  trom dievčatám.  Z nich dve majú  pred maturitou, pripravujú sa na vysokú školu a dúfam, že som pre ne vzorom. Ako dvadsaťpäťročná som založila detský rómsky folklórny súbor v Sačurove, neskôr v Sečovciach, ktorý fungoval desať rokov. Jeho odchovanci  dnes sami vedú súbory,  poniektorí už  sú dospelí a pracujú.  Snažím sa vytvárať mládeži a našej komunite viac možností a aktivít v spoločenskom živote – cez kultúrne podujatia, súťaže, stretnutia, ktoré často sama moderujem a vediem ich. Počas mojej práce som sa naučila  počúvať ľudí  v teréne a zároveň  integrovať svoje návrhy a  inovatívne nápady.

Čiže takmer denne si veľa hodín v teréne a na kolesách a zrejme potom ešte po večeroch ťa čaká príprava na ďalší deň, týždeň, mesiac. Máš predsa rodinu…

Mám troch  synov, najmladší má sedemnásť, stredný študuje na konzervatóriu a najstarší  zmaturoval, momentálne pracuje na živnosť a je zodpovedný.  Popri troch deťoch som začala externe študovať na vysokej škole.

Porozprávaj o svojom štúdiu.

V osemdesiatych rokoch nechodili Rómovia študovať, každý išiel na učňovku, aj ja. Práca s ľuďmi sa mi najviac páčila, teda vyučila som sa za predavačku. Neskôr ma moja práca s deťmi v centre voľného času naštartovala na ďalšie vzdelávanie sa. Po tridsiatke som sa prihlásila na Pedagogickú a sociálnu akadémiu v Košiciach u pani Adamovej a potom ma moja práca a moje sebavedomie posunuli ďalej. Spolužiaci šli študovať sociálnu prácu, ale ja som mala bližšie k pedagogike, tak som si podala prihlášku na Pedagogickú fakultu Prešovskej univerzity v Prešove a vyštudovala som elementárnu pedagogiku, učiteľstvo 1 – 4.

Rodina ťa podporovala?

Manžel a synovia prežívali so mnou každú skúšku. Veľkú podporu som mala od rodičov a súrodencov. Moja mama má moderné zmýšľanie a počas štúdia mi pomáhala s deťmi, aj finančne. Aj moja babička viedla deti k tomu, aby sa vzdelávali. V našej rodine sú viacerí vysokoškoláci, strýko – dnes šesťdesiatnik – bol známy učiteľ, Róm,  čo bolo neobvyklé. Učil aj mňa na základnej škole a bol pre mňa veľkým vzorom.

Čo ťa doviedlo do ETP?

Pôvodne som sa prihlásila za vedúcu komunitného centra v Rankovciach. Keď mi ponúkli prácu s rómskou rodinou, bola som nadšená, lebo práca s rodinou mi bola blízka a je to veľmi užitočná  robota.

V čom tkvie práca s rómskou rodinou?

Zámerom je dosiahnuť, aby sa aj rómski rodičia z osady zaangažovali do edukačného procesu svojich detí a boli v ňom nápomocní a aktívni smerom k materskej či základnej škole. Cieľom je naštartovať rómske rodiny, aby zmenili zmýšľanie o svojom postavení a postavení svojich detí. Rómska matka sa v rodine zvyčajne berie ako kuchárka a žena v domácnosti. Muži neradi púšťajú ženy  do práce, ani na žiadne stretnutia či aktivity, ako je to normálne medzi nerómami. Rómske mamičky sú v bludnom kruhu zastaraného stereotypu. Nové zmýšľanie ich podnieti, aby vytvárali možnosti aj pre svoje dcéry, dávali ich študovať a mohli byť pre svoje deti vzorom.

Ženy za tebou prichádzali od septembra raz do týždňa do komunitných centier v Rankovciach, Starej ĽubovniVeľkej Ide. Stretnutia mali trvať poldruha hodiny, ale zvyčajne sa pretiahli, ba ženy na ne prichádzali o pol hodiny skôr, lebo sa už nevedeli dočkať. Ako si ich upútala?

Áno, chodili rady a veľmi ma to tešilo. Sú úžasné a mám k nim blízky vzťah. Nabíjali ma energiou, no je pravda, aj ja som na prácu s nimi vynaložila veľa energie. Každé stretnutie malo svoju tému a v rámci nej som uplatňovala rôzne metódy, spravidla riadený rozhovor, diskusiu, pohybové aktivity, museli pracovať s deťmi, čítali príbehy, dokonca deťom aj zdramatizovali rozprávku. Čítanie zaiste pomohlo aj ženám, ktoré sú v ňom slabšie. No hlavne deti videli svoje mamy v inej pozícii, ako boli dosiaľ zvyknuté a stali sa im vzorom. Na stretnutiach bola dôvera, familiárna atmosféra a ženy rozprávali otvorene. Navzájom sme sa veľa pýtali, spoločne sme hľadali najlepšie východiská. Na začiatku každého stretnutia sme sa zvítali po rómsky, povedali sme si, kto má čo nové, prebrali sme pletky, zvykli sme si dať pohybovú aktivitu, ale „pracovali“ sme v slovenčine, aby sa v nej zdokonalili.

Muži nechodili?

Boli to stretnutia rodičov.  No rankovské ženy nechceli, aby s nimi chodili aj muži, bez nich vedeli prebrať viac tém. Vo Veľkej Ide  došli  niekedy aj chlapi, zvyčajne vtedy, keď boli na programe spoločné aktivity s deťmi, napríklad pomáhali zhotovovať ozdoby na vianočný stromček. V Starej Ľubovni začali chodiť aj muži, no keďže žien bolo viac, prestali.  Na spoločné stretnutia s programom ku Dňu rómskeho jazyka však prišli celé rodiny deti, muži aj ženy.

Aké rôzne témy ste preberali?

Úplne prvá naša téma bola Kto sme? Spoznávajme sa. Iná mala názov Môj dom, môj hrad, v ďalších témach sme sa venovali príprave detí do školy, rolami v rodine, zodpovednosti, hovorili sme o vzťahoch v rodine, venovali sme sa našim tradíciám a rómskemu jazyku a iným.

Naposledy sme mali tému Vonkajšia a vnútorná krása človeka. Čo je dôležitejšie? A čo je viditeľnejšie? Ak je človek napohľad krásny, alebo ak je dobrý? Ženy dostali úlohu opísať svoju kamarátku, susedu, čiže tému sme premietli do spolunažívania. Diskutovali sme o tom, ako ľudí vidíme, posudzujeme, ako iní vidia a posudzujú nás. K tejto téme sme mali motivačný príbeh Kráska a zviera.

Obľúbili si ženy aj čítanie?

Áno, aj keď to nebolo časté. No išli sme ešte ďalej. Plánovala som v marci aj návštevu knižnice spojenú so súťažou k mesiacu knihy. Viedla som ich, aby čítali alebo rozprávali príbehy aj svojim deťom,  pred obecenstvom a potom im k téme kládli otázky a dávali rôzne úlohy. Vyskúšali si rolu učiteľky a učili sa pracovať s deťmi. Doma si vzorne urobili prípravu, pripravili si pre deti úlohy a potom pre ne urobili pekný program. Pre deti to bol jedinečný zážitok –  svoje matky videli na pódiu, už nielen ako domáce kuchárky a slúžky. Boli na ne pyšné. Ženy mali zo seba dobrý pocit  a úspech ich povzbudil a motivoval k aktivitám.

Hovorili ženy aj o svojich prianiach?

Samozrejme. Spoločne sme rozoberali ich situáciu v rodine a hľadali cesty k naplneniu priania. Keď hovorili o tom, ako potrebujú v domoch opravy, ako by si chceli vylepšiť bývanie, pozvala som kolegyňu z ETP, ktorá sa zaoberá touto problematikou, aby im ponúkla možnosti, ktoré im pomôžu. Hovorili, že by chceli niekam ísť, lebo stále sú doma so starosťami a deťmi. Túžia napríklad ísť do divadla, ale to som už s nimi nestihla.

Aké ženy prichádzali?

Rôzne, mladé i staršie, prevažne mamičky detí, ktoré chodia do komunitného centra, ale v Rankovciach napríklad aj päťdesiatnička, babka Jolana.

V michalovskej kancelárii úradu splnomocnenca budeš mať zrejme na starosti aj kontakty so starostami, obcami, organizáciami. Iste to nebude ľahké.

Je to pre mňa nová výzva a dúfam, že v novej pozícii využijem svoje skúsenosti. Už mám akú-takú skúsenosť v komunikácii a koordinovaní. Budem chodiť aj do terénu k našim ľudom.

Čo ti prinieslo ETP?

Rozhodne obohacujúce skúsenosti s pracovným tímom ETP Slovensko, ktorý je v plnom nasadení. Cítila som sa v tíme veľmi dobre. Mala som možnosť spoznať jednu z  najúspešnejších organizácií, ktorej ciele a pracovná náplň vedú našu komunitu k lepšiemu životu, o čom svedčia skvelé výsledky. Bolo mi cťou byť členkou tímu ETP Slovensko.

Bolo to, Bianka, obojstranné, ďakujeme.