Na Zelené pleso

Zvítanie bolo – ako to vždy chodí medzi našimi schopnými deťmi a ich online mentormi – nadšené a plné vzájomnej radosti. Medzi schopné deti z Rankoviec, Starej Ľubovne-PodsadkuVeľkej Idy, ktoré sa už medzi sebou poznajú, na víkendové vzdelávacie stretnutie vo Vysokých Tatrách prvý raz prišla aj skupina ôsmich nových schopných detí z košického Luníka IX. Sprvu sa oťukávali, ale veľmi rýchlo sa navzájom skamarátili.

Do Kežmarských Žľabov došli decká so svojimi lokálnymi mentormi až v piatok podvečer, takže ostal čas len na večeru a sledovanie filmu. Pobrali sa skoro spať, pretože vedeli, že sobota bude náročná. Aj bola. Čakala ich dvadsaťkilometrová, nie najľahšia, túra na jeden z tatranských klenotov, Zelené pleso v nadmorskej výške 1545 m.

Šéf stretnutia Peter všetkým skontroloval, či majú dobre zašnurované topánky, pretože opak by sa mohol vymstiť. Kubo si pre istotu pribalil do batohu turistickú obuv a vetrovky pre deti, ale neuspel, každý chcel ísť hore len vo svojom, hoci nie ideálnom na hory.

A šliapalo sa. Krásnou prírodou s nádhernými výhľadmi. Pri rozhovoroch, žartovaní a bližšom spoznávaní sa cesta ubiehala a len trošíčku z nej pokazil potešenie dážď. „Aj to patrí k horám,“ okomentoval ostrieľaný turista Peter. Kto mal pršiplášť, ďakoval si, že počúvol pokyny mentorov. Pokračovalo sa ďalej a cesta bola čoraz náročnejšia. Tí, ktorí mali obavu, že ďalej už nezvládnu, sa vrátili s dospelým sprievodom do ubytovne.  Posledná partia sa odlúčila kúsok pred cieľom cesty, čo neskôr, keď počúvali nadšené rozprávanie vytrvalcov, ľutovali.

Prvá došla k plesu trojica Barborka Čurejová z Podsadku s Marekom Krokom a Erikom Horváthom z Luníka IX. Predbehli dokonca aj dospelých.

Čarovné Zelené pleso, v objatí majestátnych hôr, s naozaj zelenou farbou vody z prameňov, ktoré vyvierajú z jeho dna, bolo zamrznuté a krásne. Deti sa naň nevedeli vynadívať. Mnohé z nich prvý raz naživo videli horské jazero a štíty, čo ho podľa povestí chránia. Dojímavá krása Tatier a pocit víťazstva za dosiahnutie cieľa výstupu navodili fantastický pocit. Deti i dospelí precítili silu svojho spoločenstva a radosť z neho a vedomie, že sa jeden na druhého môžu spoľahnúť, pretože majú medzi sebou silné puto. Cvakali fotoaparáty a mobily, aby si úžasný zážitok aj zhmotnili.

„Deti siahli na dno svojich síl,“ hovorí zakladateľ projektu Schopné deti Peter Gomolák. Teší ho to, pretože vie, že aj takto sa prejavuje odhodlanie a cieľavedomosť, tak potrebné na to, aby si človek dokázal splniť svoje sny, o čo ide v projekte Schopné deti.

Po dobrom obede na chate pri plese už čakala len cesta do ubytovne.  A hoci výstup bol únavný, večer všetci zozbierali sily a bavili sa na diskotéke.

V nedeľu po raňajkách sme sa stretli, aby sme sa podelili o názory na tatranské stretnutie. Samozrejme, deťom sa páčilo a  nevedia sa dočkať ďalšieho. „Mohli by sme ísť najbližšie do Prahy?,“ ozvalo sa pár hlasov… Možno je jedno, kde to bude, dôležité je, s kým to bude.