Malý krôčik vpred

Citát „Nech dvihne ruku ten, kto by sa chcel narodiť ako Róm“, rezonuje v mojich ušiach už dlhý čas. Naposledy som ho začula na konferencii, ktorú organizovala Nadácia Milana šimečku. V celej aule sa našli dve zdvihnuté ruky, obidve patrili mladým ambicióznym Rómom. Nechcem však písať o pocitoch a zážitkoch z konferencie, ktorá bola na druhej strane pre mňa veľmi prínosná, ale podeliť sa s každodennou skúsenosťou a pohľadom na malé rómske deti.

Veľmi často pri návšteve osady mám pred sebou obraz troch nahých, hladných a opustených detí v chladnej, neútulnej, neupratanej miestnosti. Mám pocit, že mláďatá, ktoré sa narodia svojej mame, sa majú lepšie ako oni. Aj napriek tomu, že majú obidvoch rodičov vyrastajú bez nich. Mama a aj otec majú túlavé topánky po celý deň, odchádzajú ráno, prichádzajú večer. Vôbec si neuvedomujú zodpovednosť voči najmladšiemu 2-ročnému synovi a ďalším deťom. Deň prínosu peňazí je veľkým dňom pre rodinu, vtedy je nadbytok jedla, obývaná miestnosť je vykúrená a deti majú dokonca aj niečo sladké.

S rodinou pracujem približne 1 rok a 8 mesiacov. Pýtam sa: „Je to dlhá doba alebo krátka?“ Neviem, ale môžem konštatovať, že toho času sa niečo pohlo. Dúfam, že tým správnym smerom. Spoločne s matkou pravidelne 3-krát do týždňa chodievame na nákupy, kde ju usmerňujem, čo je dôležité a čo je zbytočné si dávať do nákupného vozíka. Vysvetľujem, že peniaze, ktoré práve dostala sa musia rozdeliť na celý mesiac a aby ich neminula hneď všetky v ten deň, čo bolo doteraz normálne. Zatiaľ sa tento krok javí ako jeden zo správnych zásahov do rodiny. Veď, deti majú 3 týždne čo jesť, zlepšila sa školská dochádzka u školopovinných detí a spozorovala som mierne zlepšenie bytových podmienok. Zároveň je v pláne zrealizovať v prospech rodiny ďalší krok. Dohodli sa pravidelné stretnutia matky a psychologičky, ktorá má podobné skúsenosti s klientkou takého charakteru. Podľa jej vyjadrenia, nie sú tie stretnutia zbytočné a mali by nastať pozitívne zmeny u klientky. Ak by zanedbávala psychologické stretnutia, som ochotná ju na ne doprevádzať.

Na záver len toľko: „Ja som šťastná, že som sa nenarodila ako Rómka“, ale uvedomujem si, že oni potrebujú našu pomoc.

Mgr. Kuzmiaková Mária,

OZ Humanita v Komunitách, Stará Ľubovňa